Strasti a útrapy pri písani vedeckých článkov

Autor: Mária Džunková | 28.5.2013 o 21:44 | (upravené 29.5.2013 o 18:34) Karma článku: 14,00 | Prečítané:  7025x

Občas sa stáva, že proces publikovania jedného vedeckého článku trvá viac času ako samotný experiment, o ktorom sa v ňom píše. Kedže sú články jediným kritériom na porovnávanie vedeckej úspešnosti, v tomto blogu vám priblížim každodenné strasti a útrapy mnohých z nás, ktorí sa snažia publikovať čo najviac a čo najlepšie.

Porovanie vypočítaného IF s mediánom citovania článkov v daných časopisoch. Prevzaté z doi:10.1038/nmat3566Porovanie vypočítaného IF s mediánom citovania článkov v daných časopisoch. Prevzaté z doi:10.1038/nmat3566http://www.nature.com/nmat/journal/v12/n2/full/nmat3566.html

Keď skončí niekoľkomesačné či niekoľkoročné bádanie v laboratóriu a dáta sú spracované, treba sa pustiť do písania článku. Ak vás chytí pracovný záchvat, tak je článok rýchlo hotový, ale prichádza prvá depka, keď si uvedomíte, že je to vlastne nejaké nemastné-neslané a že žiaden Nature z toho nebude. Takže horsa prerobiť článok ešte 50 krát, ale výsledok stále to isté nemastné-neslané, tak si už nakoniec pripustíte, že z toho naozaj žiaden Nature nebude. Potom začína prosíkanie kolegov, ktorí sa na článku podielali, aby boli takí láskaví, a prečítali si tento výtvor a opravili ho. Po niekoľkých mesiacoch, vám slávnostne odovzdajú "opravený" článok, kde nájdete 2-3 komentáre typu: "Preštylizuj túto vetu" či "Nesprávny anglický člen" a nič viac! A vy nachápete, ako je možné, že ani vlastní kolegovia nevenovali vášmu výtvoru dostatok pozornosti. A vy ste si zatiaľ trhali vlasy od stresu, že to opravovanie trvá tak dlho, že by sa kľudne mohlo stať, že niekto iný na druhom konci planéty odpublikuje niečo podobné skôr ako vy.

Nakoniec článok odošlete do redakcie časopisu, o ktorom si myslíte, že sa témou a úrovňou hodí najviac na publikovanie vášho článku. Redakcia vám odpovie, či by mali záujem publikovať ho. Ak áno, pošle ho na recenziu nejakému významnému vedcovi, ktorý sa venuje tej istej téme ako vy a mohol by vašu prácu ohodnotiť. V opačnom prípade priamo redakcia publikovanie odmietne a pošle nejakú z týchto klasických odpovedí:
"Vaša práca sa tématicky nehodí do nášho časopisu."
"Vaša práca je veľmi zaujímavá, ale v súčasnej dobe máme veľký záujem o publikovanie v našom časopise a pre váš článok by už nebol priestor."
"Náš časopis publikuje len tie najvýznamnejšie originálne vedecké práce. Vaša práca je na vysokej vedeckej úrovni, ale domnievame sa, že neprináša inovácie vyžadované úrovňou nášho časopisu."
A vy sa hneváte, ako je možné, že táto jednoriadková odpoveď im trvala dva mesiace!

V tom druhom, lepšom prípade, vám napíšu, že článok poslali nejakému recenzentovi. A tu vám zostáva len čakať a čakať. Ak to trvá príliš dlho, môže to byť nebezpečné. Jeden vedec mi raz rozprával príhodu, ako čakal na recenziu svojho článku niekoľko mesiacov. Po 8 mesiacoch mu prišla z redakcie toho istéto časopisu žiadosť, aby on sám zrecenzoval jeden iný článok. Tak súhlasil a keď ho začal čítať, hneď zistil, že je to jeho vlastný článok! Nejaký prefíkaný recenzent schválne zdržoval publikáciu tohoto článku, vymenil jeho meno za svoje, zmenil názov článku a prepísal abstrakt (zhrnutie) a poslal ho do toho istého časopisu! Keď to nahlásil v redakcii, jeho pôvodný článok mu hneď do týždňa odpublikovali.

Po niekoľkých týždňoch, či mesiacoch, dostanete od recenzenta odpoveď, kde vám vytkne chyby vo vašom článku a ak má dobrú náladu, tak vám dá možnosť ich opraviť. Ak nie, tak smola a treba skúšať ďalší časopis. Najviac dokáže človeka naštvať, keď vám pošlú po niekoľkých mesiacoch zoznam piatich bezvýznamných chýb, ale konečné rozhodnutie je: zamietnuté! Prečooo? Nemá zmysel hľadať odpoveď. Recenzent je boh a jediné, čo môžete urobiť vy, je skúsiť iný časopis.

Keď vedec žiada o grant, počet a úroveň časopisov, v ktorých za posledné roky publikoval, je kritériom, ktoré ho porovnáva s kolegami z toho istého odboru. Úroveň časopisov sa porovnáva pomocou impakt faktoru (IF), ktorý by mal odrážať počet citácií, ktoré dostanú najnovšie články. Jeho výpočet je nasledovný: IF za rok 2012 pre daný časopis sa vypočítava začiatkom roku 2013. Vtedy sa vyhľadajú a spočítajú všetky články vo všetkých časopisoch vydané v roku 2012, v ktorých sa objavili citácie na články publikované v rokoch 2010-2011 v danom časopise a vydelí sa to počtom všetkých článkov publikovaných v roku 2010-2011 v danom časopise.

V tomto blogu hovorím len o časopisoch z oblasti biológie. To zdôrazňujem preto, pretože napríklad fyzikálne, matematické či poľnohospodárske časopisy zvyknú mať nižší impakt faktor, aj keď možno ide o zásadnejšie objavy, ale sú to témy, ktorým sa nezvykne venovať veľa rôznych výskumných skupín, takže počet citácií je menší. Publikovanie v humanitných vedách je o niečom inom (podľa mňa osobne by sa ani impakt faktorom v medzinárodných časopisoch hodnotiť nemali). Aby to zrovnávanie vedcov bolo trochu logickejšie, každý vedný odbor má svoje časopise rozdelené na kvartily podľa ich úrovne. V biologických vedách sa dá publikovať v rôznorodých časopisoch od IF blízkeho nule až po Nature a Science, ktoré majú IF 36.280 a 31.201 a považujú sa za najvýznamnejšie. Časopisy od Nature a Science až po časopisy s IF približne 4 sú v biológií v prvom kvartile. Ale napríklad v poľnohospodárstve môžete byť spokojní aj s článkom v časopise s IF 2, pretože taký časopis by bol vo svojom odbore tiež v prvom kvartile (pozrite si napríklad môj starší článok o amarante).

IF je iba taká matematická hračka, a preto je často kritizovaný, že nezachýtáva naozajstnú kvalitu individuálnych článov v časopise. Totižto najvyšší IF na svete má vraj časopis CA: A Cancer Journal for Clinicians, a to presne 101.78. Takto vysoký IF ale neznamená, že články, ktoré sú v ňom publikované, sú lepšie než tie v Nature či v Science. Trik je v tom, že tento časopis každý rok publikuje štatistiky výskytu rakoviny, ktorú cituje veľmi veľa vedcov. Na druhej strane publikuje aj obyčajné review články, ktoré nemajú extrémne vysoký počet citácií. Z toho vyplýva, že pár štatistických článkov dokáže potiahnuť IF celého časopisu. Preto je lepšie dívať sa na úroveň časopisov podľa umiestnenia v kvartiloch a nie podľa IF.

Vedec je (väčšinou) sebakritický človek a nebude skúšať šťastie so svojím nemastným-neslaným výtvorom v Nature, ak vie, že nemá žiadnu šancu, aby ho tam publikovali. Totižto v Nature recenzuje naozajstná vedecká elita, ktorá pracuje v tých najlepších laboratóriách. Recenzenti by sa mohli inšpirovať vašou prácou a to, čo ste urobili vy za niekoľko mesiacov, by podľa návodu vo vašom článku mohli urobiť za niekoľko týždňov so svojimi vlastnými vzorkami, a to by ani nemuseli váš článok od slova do slova skopírovať ako vo vyššie spomenutej príhode, ale dokonca by ho napísali ešte lepšie ako vy. Takže ak naozaj nie je šanca, je nezmyselné skúšať šťastie v dobrých časopisoch, pretože publikovanie nie je Športka, tu neexistuje šťastie. Okrem toho, keby ste skúšali postupne posielať svoj článok do časopisov so stále nižším a nižším IF, až pokým by ste nenašli ten správny, prešlo by asi toľko času, že by zase vzniklo nebezpečenstvo, že niekto na druhom konci planéty bude publikovať niečo podobné. Okrem toho by ste sa od toľkého čakania asi zbláznili. Preto si je treba dobre a sebakriticky rozmyslieť, v ktorom časopise má váš článok najvyššie šance.

Mám ale pocit, že publikovanie v dobrom časopise nezávisí len od prevratných výsledkov, ale aj od publikačnej histórie skupiny. V mnohých časopisoch sa vás spýtajú na predchádzajúce články s podobnou témou (ak sa nespýtajú, tak si ich vyhľadajú) a ak zistia, že je to váš prvý článok na danú tému, tak začnú byť v redakcii nedôverčiví, jednoducho nováčika nevpustia len tak ľahko medzi elitu v danej téme. Tiež mi raz jeden vedec hovoril, že mu v redakcie odmietli článok s tým, že sa im nezdá dôveryhodný pre nízke náklady, ktoré doňho vrazili, a že najlepšie riešenie by bolo spojiť sa s nejakou zahraničnou skupinou, ktorá má s tým viac skúseností. Hm... čo si o tom myslieť... Snáď len nová výhovorka, ako odmietnuť publikovanie. Je ale naozaj pravda, že skoro nikto sa nedostal do Nature na prvýkrát a že každá skupina, ktorá tam má nejaký článok, má za sebou dlhý zoznam článkov v iných časopisoch, lebo nejak sa začínať musí. Na druhej strane sa mi zdá trochu smutné, keď čítam dva podobné články, na podobnej úrovni, publikované v približne tom istom roku, ale jeden z nich je v časopise s IF 8 a druhý v časopise s IF 1. Jediné vysvetlenie nachádzam v chýbajúcej výskumnej histórii skupiny.

V téme IF je určite najviac kritizovaný a zároveň aj najviac chválený časopis PlosOne, ktorý sa vyhlasuje za revolucionára v publikovaní vedeckých článkov. PlosOne publikuje články zo všetkých vedných odborov, dokonca aj z humanitných vied. Začali v roku 2006, v prvých rokoch publikovali len pár stoviek článkov, ale ich počet sa postupne zvyšoval, až tak, že v roku 2012 publikovali 23 468 článkov, čo je 65 článkov za deň, čím tento časopis drží určite svetový rekord (ref. blog PlosOne). Zdalo by sa vám možno, že PlosOne publikuje automaticky asi každú blbosť, ale jeho redakcia tvrdí, že prijímajú len (len?) 69% všetkých článkov, ktoré dostanú. Okrem toho robia aj akúsi selekciu vyšším poplatkom za publikovanie, ktorý je 1300 dolárov (pre rozvojové krajiny je zľava). To znamená, že by si v ňom asi nemohol dovoliť publikovať podpriemerný vedec, ktorý predtým nikdy nepublikoval dostatočne, takže ani nedostal žiadne granty. Vysoké poplatky sú určitou selekciou pre vedecké skupiny, ktoré majú dosť peňazí na výskum, sú teda dôveryhodní, a teda publikovanie v open access (voľne prístupnom) časopise ich nezaťaží.

Publikovanie veľkého množstva článkov sa na prvý pohľad zdá pekné, veď aj sama redakcia PlosOne tvrdí, že ak by tieto články neodpublikovali oni, vedci by ich poslali do iných časopisov, takže by sa publikovali tak či tak, ale niekde inde. Ale takéto množstvo článkov spôsobuje ten istý problém, ktorý ste si mohli sami všimnúť niekedy pri hľadaní v google. Existuje už toľko stránok a toľko informácií, že máte niekedy problém nájsť to, čo naozaj chcete. Google vám pomocou určitého nástroja podstrčí stránku, o ktorej si myslí, že vyhovuje vášmu hľadaniu. Možno by sa vám ale páčila iná stránka, ktorú google v množstve iných nechal niekde v úzadí. To presne sa stáva aj pri článkoch v PlosOne. Pri takom množstve článkov pomaly nebude možné nájsť váš článok. Redakcii to ale zjavne nevadí, im predsa stačí, že sa bude veľmi dobre citovať len pár článkov a tie potiahnu IF celého časopisu. Takto dosiahol PlosOne stály IF okolo 4, zatiaľ čo väčšina článkov dosiahne v skutočnosti len jednu citáciu (ref. blog Nature, pozrite si úvodný obrázok). Jediná možnosť, ako vás článok v PlosOne zviditeľniť, je citovať ho v inom vašom článku v nejakom úplne inom časopise. Ináč si ho nikto nevšimne a bude odsúdený do večného zabudnutia.

Tu by som rozdelila vedecké skupiny do dvoch úrovní: niektorí sa z publikácie v PlosOne tešia, pretože má vysoký IF, takže zabezpečí granty a priblíži možnosti dostať sa vo vede o úroveň vyššie. V iných skupinách je publikácia v PlosOne skôr hanbou a akési nutné zlo, kam sa posielajú články, ktoré už viackrát odmietli v iných časopisoch. Nechcem ale povedať, že tam lepšie vedecké skupiny posielajú len svoj odpad. Ako som už písala, niekedy je nezmyselné odmietanie v redakciách naozaj zdĺhavé a človeka to po niekoľkých mesiacoch naozaj unaví. Redakcia PlosOne publikovanie nezdržiava, takže je celkom možné, že do mesiaca po odoslaní už bude váš článok na svete, takže ak musíte dodržať nejaký termín, PlosOne sa veľmi hodí. Okrem toho PlosOne je multivedný časopis, takže ak máte problém, že sa váš článok nikam poriadne nehodí, PlosOne je riešením. PlosOne rád publikuje aj tak trochu polemické senzácie, ktoré majú iné časopisy strach publikovať, aby sa náhodou nepokazili reputáciu. Filozofia PlosOne je taká, že ak ho recenzenti schvália, tak ho nechá publikovať, a tak vedecká verejnosť bude mať možnosť sama rozhodnúť, či má daný článok zmysel a bude sa citovať.

Ja som jeden článok do PlosOne pred 8 mesiacmi poslala tiež (tu je o ňom starší blog). Nie preto, že by mi ho permanentne odmietali v iných časopisoch, ale bolo mi jasné, že v ňom chcem prezentovať tak trochu istú senzáciu, ktorá nie je dotiahnutá do konca, takže jediný časopis, ktorý má IF viac menej na úrovni a kde mi ho určite vezmú bez problémov, je PlosOne. (Ale predstavte si ale tú hanbu pred kolegami, keby mi ho tam nevzali :-) ). V tom článku sme osekvenovali a popísali kúsky DNA, ktoré pochádzali z baktérií z ľudského tráviaceho traktu a  zistili sme, že niektoré z týchto kúskov by mohli mať využitie v medicíne či priemysle. Tieto kúsky DNA už máme pripravené v takej forme, že by ich nejaká farmaceutická firma v prípade záujmu mohla hneď začať hlbšie skúmať, čo by sme u nás v laboratóriu nezvládli urobiť sami, a práve preto tento článok nemohol byť dotiahnutý do konca. Cieľ teda bol, aby si ho prečítali vedci, ktorí pracujú v skupinách, kde sa objavy základného výskumu pretvárajú do komerčnej industriálnej podoby. Šéfovia ma varovali pred PlosOne a radili mi, aby som to poslala radšej do nejakého biotechnologického časopisu (aj keď s nižším IF), aby sa to dostalo k ľuďom, ktorých by mohla naša práca naozaj zaujímať a dotiahnuť tento výskum do úspešného konca. Ja som sa však nechala zlákať vyšším IF, ale teraz to tak trochu ľutujem. Po 8 mesiacoch má článok čítanosť síce mierne nad priemerom (cca 1500), ale zatiaľ žiadnu citáciu. Takže tak... Chudák článok upadá do zabudnutia...

Niektorí vedci si tak trochu pomáhajú presadiť sa medzi ostatnými článkami v PlosOne svojím zmyslom pre humor. Pozrite sa na tento článok: "An In-Depth Analysis of a Piece of Shit: Distribution of Schistosoma mansoni and Hookworm Eggs in Human Stool."

pieceofshit.png

Obrázok prevzatý z originálneho článku na http://www.plosntds.org/article/info%3Adoi%2F10.1371%2Fjournal.pntd.0001969

V nadpise sa doslovne píše o analýze kúsku hovna! A keď si človek pozrie obrázky ako tento, tak sa hneď začne smiať a zo zvedavosti si článok prečíta. Myslíte si, že tento celý článok je len vtip, ale keď začnete čítať, ide o naozajstnú vedeckú prácu na úrovni. Vďaka provokatívnemu názvu a smiešnym obrázkom dosiahli za pol roka navštevnosť viac než 135 000. Bohužiaľ citáciu zatiaľ ani jednu....

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?