reklama

Kam na doktorát?

Ak naozaj chcete robiť vedu, tak odpoveď je jasná: k školiteľovi, pri ktorom je šanca, že skončíte doktorát s článkom v Nature. Alebo aspoň s peknou hrsťou dobrých článkov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Inak nebudete na pracovnom trhu konkurencieschopný, nedostanete žiadne granty a titul PhD bude ide okrasou za menom. Ale čo zvažovať, ak máte na výber dve výborne publikujúce skupiny?

K tomuto článku ma inšpiroval jeden chlapec z Pakistanu, ktorý mal prísť ku mne do Austrálie na doktorát, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel, lebo v Taliansku mu ponúkli jedno z najprestížnejších štipendií Marie Curie. Rozhodli peniaze.

Spomeniem tu niekoľko krajín, o ktorých viem, ako to tam chodí. Ak máte skúsenosť z ďalších krajín, tak ma doplňte.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začnem mojou súčasnou Austráliou. Určite ste už počuli, že v Austrálii sú strašne vysoké platy. To je síce pravda, ale vôbec to neplatí to o PhD študentoch. Doktorand zarába menej než akýkoľvek upratovač. Pritom má v práci stovky hodín neplatených nadčasov, musí byť totálne zanietený do práce, takže ani náhodu by nemal čas na nejakú brigádu. Ale potom, keď doktorát skončí, ho čaká sladká odmena v podobe relatívne dobre plateného postdoka. Život z minimálneho platu je teda obetou za vidinou kariérneho rastu v budúcnosti. Len veľmi málo miestnych študentov chce robiť doktorát, väčšina si hľadá prácu v biotechnologických firmách rovno po skončení školy, lebo také pozície platené dobre sú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doktoráty sú veľmi zle platené aj v USA. Chudák doktorand tu má okrem nízkeho platu aj bremeno splátok za svoje vysokoškolské štúdium. Môže sa stať, že v tridsiatke nemá nasporený ani cent, lebo doteraz iba splácal predchádzajúce štúdium a prežíval z mesiaca na mesiac. Ale motivácia je veľká: pozície, kde žiadajú PhD, sú oveľa lepšie platené ako pozície bez PhD, takže tá obeta sa asi vyplatí. Tu ešte musím spomenúť prípady, keď si deti z bohatých rodín chcú robiť doktorát aj bez akéhokoľvek štipendia či platu. Takých som poznala počas môjho pobytu na Harvarde. Napríklad v Číne je na pracovnom trhu taká veľká konkurencia, že rodiny sú ochotné financovať život svojich detí v tých najnákladnejších amerických mestách, aby si mohli zapísať do životopisu doktorát PhD z prestížnej univerzity a aspoň ako-tak uspieť doma v Číne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom je tu druhý typ krajín, napríklad ako Španielsko (a tiež myslím aj Francúzsko či Taliansko a ďalšie európske krajiny), kde doktorand zarába relatívne dobre, ale po skončení doktorátu si finančne až tak výrazne nepolepší. Plat postdoka sa až tak zjavne nelíši od platu laboratórneho technika bez doktorátu, čo môže byť dosť frustrujúce. Možno preto je v týchto krajinách toľko štrajkov vedcov. Určite cítia, že majú nízke platy, že ich námaha s doktorátom nebola po skončení PhD dostatočne vykompenzovaná. Tu by ste si mohli povedať: ak je tam doktorát relatívne dobre platený, určite sa preňho mnohí rozhodujú ako pre možnosť B, ak si po skončení školy nenájdu žiadnu prácu. Tak to ale vôbec nechodí. Napríklad v Španielsku automatické doktorandské štipendium neexistuje. Záujemca buď musí prehovoriť svojho školiteľa, aby ho počas doktorátu zamestnal ako laboratórneho technika alebo musí získať doktorandské štipendium z nejakej organizácie: napríklad ministerstvo školstva, lokálna vláda alebo univerzita. Je veľmi ťažké dostať takéto štipendium (je to vlastne ako keby normálna pracovná zmluva) – iba študenti s tými najlepšími známkami, ktorí sa hlásia k školiteľom s desiatkami publikácii v prestížnych časopisoch, ho môžu dostať. Školiteľ, ktorý netvorí vedu na úrovni, proste nemá šancu získať nových PhD študentov a jeho výskumná skupina sa rúti do zániku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom sú tu superprestížne granty ako napr. spomínaná Marie Curie. Je to pre ľudí, ktorí sa rozhodnú presťahovať sa na doktorát do inej krajiny, kde budú pracovať v prestížnej výskumnej skupine. Dostanú dokonca aj extra peniaze pre svoju manželku/manžela a deti, aby sa mohla presťahovať celá rodina. Mať v životopise štipendium Marie Curie je absolútna bomba. Preto úplne chápem, že sa ten chlapec rozhodol ísť za Marie Curie do Talianska. Bude mať lepší plat ako ostatní doktoranti v jeho skupine.

Ale keďže je svet vedy pekne prepletený, je jedno, v akej krajine začnete robiť doktorát, nakoniec ho môžete skončiť v inej. Existujú cestovné granty, ktoré vám pokryjú vysoké životné náklady na niekoľko mesiacov v USA či v Austrálii, aj keď ste začali robiť výskum v inej krajine. Možno nakoniec budete mať vlastne ešte lepší plat ako miestni študenti.

Ale peniaze nie sú všetko, takže je tu ešte viac veľmi dôležitých vecí, ktoré treba zvážiť pri výbere výskumnej skupiny na doktorát:

1. Nie je môj budúci školiteľ známy tyran?

Táto otázka sa môže zdať totálne absurdná, ale je bohužiaľ krutá realita mnohých laboratórií. Mnoho rokov bez voľného víkendu sa zapíše na psychike človeka. Možno budete mať Nature, ale zostanete bez voľného času, bez priateľov a bez akejkoľvek vidiny založiť si v budúcnosti rodinu. Tomu sa snažia u nás na University of Queensland predchádzať tak, že majú študenti dvoch školiteľov – ak to s jedným neklape, tak možno druhý vás podrží.

2. Aká časť kreativity vo výskumnom projekte bude z mojej strany?

Možno sa z vás stane robot, ktorý iba plní školiteľove priania. Školiteľ sa môže sám považovať za jedinečného mudrca a nenechá vás rozmýšľať. Vaše dobré nápady budú hneď zamietnuté. Vlastne budete iba zle platený laboratórny technik bez akejkoľvek vízie a možnosti nájsť si do budúcnosti svoju vlastnú výskumnú cestu.

3. Budú moje schopnosti dostatočne ohodnotené?

To sa môže stať v skupinách, kde potrebujú nejakého dobrého programátora – taký človek je iba akýsi technik, ktorý spracováva dáta pre všetkých v skupine, za čo ho odmenia spoluautorstvom v dlhom zozname ďalších autorov, ale nikdy nebude mať vlastný článok ako prvý autor. Aj keď ho všetci kolegovia majú radi, je z neho v podstate iba taký otrok.

4. Dokáže si môj školiteľ správne zorganizovať čas?

Najhoršie je, ak na vás váš školiteľ nemá čas. To môže byť strašne frustrujúce hlavne počas prvých rokov, keď študent potrebuje usmerniť a poradiť. A najhoršie je to, ak nemá čas si prečítať si vaše články, ktoré máte už pripravené na publikovanie. Prejdú aj mesiace, článok je už dávno neaktuálny, čas vášho doktorátu už pomaly vyprší a vy stále ešte nemáte opravený manuscript.

5. Ako si v moje budúcej skupine rozdeľujú projekty?

Počula som o jednom úplne šialenom školiteľovi, ktorý nechal dvoch študentov pracovať na tej istej úlohe, lebo si myslel, že takto zvýši produktivitu práce na svojom projekte. Títo dvaja študenti o tom ani nevedeli, ale keď sa o tom dozvedeli, tak sa vraj dosť nahnevali. Ak robí viac ľudí tú istú úlohu, je celkom možné, že výsledok bude taký, že každý bude mať vymyslený svoj vlastný laboratórny protokol a naprogramovaný svoj vlastný skript. A všetci sa budú medzi sebou hádať, kto to má urobené lepšie a nikto nebude chcieť prijať metódu toho druhého, lebo by to bolo ponižujúce. Takýto systém znamená vlastne pre celú skupinu stratu času – lepšie by bolo ak by jeden študent vymyslel metódu na jednu vec, ďalší by vymyslel metódu na niečo úplne iné, čo na tú prvú vec nadväzuje, a tieto metódy by sa medzi študentami zdieľali. Pritom by bolo jasné, že každý má svoju tému a tieto témy sa vôbec neprekrývajú, takže si študenti nekonkurujú, hoci používajú tie isté nástroje.

Je určite ešte veľa vecí, ktoré treba zvážiť. Doktorát je prestížna záležitosť, ale tak isto ako vám PhD môže pomôcť v kariérnom postupe, tak vás to môže po psychickej stránke aj totálne vyčerpať. Ten Pakistánec s Marie Curie bol smutný, že zahadzuje možnosť pracovať vo skvelom kolektíve, ale rozhodli peniaze. Pravidlá sú jasné, a aj keby sme mu mohli ponúknuť viac, nebolo by to fér voči ostatným študentom. Ktovie, čo ho v Taliansku čaká. Zdal sa byť dobrý programátor, dúfam, že neskončí ako nejaký programátorský otrok v okovách nejakého zle zorganizovaného tyrana.

Mária Džunková

Mária Džunková

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som mikrobiálna genetička. Pracovala som v Česku, v USA, v Španielsku, v Austrálii. Mojou aktuálnou zastávkou je Kalifornia. Na tomto blogu sa snažím prerozprávať moje vlastné vedecké články spôsobom jasným aj pre nevedeckú verejnosť Zoznam autorových rubrík:  VedaO mojom dedovi

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu