Ako sa zlepšiť v písaní vedeckých článkov

Autor: Mária Džunková | 26.11.2016 o 13:33 | Karma článku: 3,52 | Prečítané:  629x

Nedávno som sa zúčastnila Nature masterclass workshopu, kde nám editori z Nature časopisov radili, ako sa máme zlepšiť v písaní článkov.

Bol to workshop určený vedcom v začiatkoch svojej kariéry, ktorí už majú publikovaných dosť článkov, ale stále sa chcú zlepšovať – hlavne v rámci IF (impact factoru), lebo článkov nikdy nie je dosť. Bol oňho, samozrejme, veľký záujem, lebo písanie článkov vôbec nie je jednoduché. Hlavne, každý z nás má veľké skúsenosti so zamietavými odpoveďami z mnohých časopisov, čom som aj písala v minulom blogu.

Najprv nám vysvetlili, aký je rozdiel medzi Nature a špecializovanými časopismi ako Nature Genetics, Nature Medicine, atď. Ak má článok obsahuje nejaký prevratný objav, ale zaujímal by iba nejakú úzku skupinu vedcov, napríklad genetikov, tak by sme ho mali poslať rovno do Nature Genetics. Do Nature by mali ísť iba články, ktoré celou sériou pokusov objasňujú nejaký prírodný jav, alebo menia nejaký zaužívaný pohľad na danú problematiku. Môže to byť aj článok, ktorý popisuje nejaký významný zdroj informácií, z ktorých sa bude odvíjať ďalší výskum, napríklad genóm nejakej významnej plodiny. Samozrejme, tiež aj nejaký významný vynález alebo nejaké jedinečné fyzikálne merania, ktoré budú mať dosah aj v iných odboroch.

Potom má Nature group ešte jeden časopis, Scientific Reports, kde sa publikujú články, ktoré nie sú také prevratné a významné, aby boli v Nature, ale ak sú technicky správne a zaujímavé, tak ich v ňom odpublikujú. Problém je, že jedno vydanie Scientific Report obsahuje veľmi veľa článkov, a tak je veľmi ťažké pre autora vyniknúť. Aby bol článok v Scientific Report vygooglovateľný, treba vybrať správne kľúčové slová, správny nadpis a správne zostaviť abstrakt. Niektorým článkom zo Scientific Report sa podarilo preraziť a sú dokonca citovanejšie než články v samotnom Nature. Je ale veľká pravdepodobnosť, že článok zapadne do zabudnutia. Preto je možno niekedy lepšie publikovať v nejakom špecializovanom časopise, kde sa dostane k užšej skupine vedcov venujúcim sa vašej téme.

V každom prípade by článok mal podať nejaký príbeh, tak ako keď čítate nejakú správu v novinách, ale písanú vedeckým štýlom. Nie je to výpočet toho, čo sme urobili, lebo to nikoho nezaujíma. Čitateľ sa chce prepracovať k hlavnej myšlienke a odniesť si z článku nejakú motiváciu pre svoj výskum. Ak nenájde to, čo hľadá, tak prejde k inému článku a vás nebude citovať. Najväčšia skupina čitateľov si prečíta iba nadpis článku, ak ich nezaujme, tak hľadá ďalej. Možno niekto si prečíta aj abstrakt, ale len málokto si prečíta naozaj celý článok. Takže hlavná myšlienka musí byť jasná už z nadpisu, niečo by sa malo objasniť v abstrakte, ktorý by mal čitateľa presvedčiť, že čítaním textu článku nestratí čas, lebo sa tam dozvie detaily, ktoré ho zaujímajú. Hlavne mnoho vedcov píše nadpisy začínajúce veľmi všeobecnými slovami ako “Characterization”, “Diversity”, “Insights”, ale neobsahujú informáciu o tom, čo sa konkrétne objavilo, lebo sa možno vlastne nič prevratné neobjavilo. Tiež je možné, že články, ktorých nadpisy končia otáznikom, vlastne ani žiadnu odpoveď neprinesú. Nadpis by hlavne mal obsahovať slová, vďaka ktorým bude náš článok ľahšie vygoogliteľný.

Abstrakt by mal byť napísaný tak, že by mohol existovať ako samostatný dokument, bez toho, aby sme museli hľadať nejaké vysvetľujúce informácie v hlavnom texte. Úvod abstraktu by nemal byť dlhší ako dve vety. Tretia veta by mala hovoriť o tom, čo v danej problematike ešte nie je rozlúštené, teda, čo sa vlastne bude riešiť v našom článku. Potom krátky výťah z toho, čo sa urobilo. A posledná veta by mala hovoriť o tom, na čo sa dajú naše výsledky použiť.

Úvod článku by nemal obsahovať iba informácie o stave danej problematiky, ale aj rýchlo načrtnúť, čo sa vlastne bude v metódach a výsledkoch riešiť. Každý odstavec textu by mal obsahovať hlavnú myšlienku na začiatku, kde sa prezentuje, čo sa dosiahlo, potom sa trochu dopíše, ako sa k tomu dospelo. Diskusia by mala viesť k jasnému záveru, mala by prezentovať výsledky v širšom kontexte, napríklad ako sa môžu výsledky uplatniť v iných projektoch.

Hovorili nám aj o to, že mnoho vedcov má v zozname použitej literatúry strašne veľa vlastných autocitácií. To budí dojem, že diskusia nie je vyvážená a tiež sa zdá, že neexistuje dostatočne veľká skupina vedcov, ktorá by sa o danú problematiku mohla zaujímať.

Bavili sme sa aj o obrázkoch. Mnoho vedcov kombinuje veľa panelov (grafov, obrázkov) do jedného obrázku, aby vyhoveli limitu počtu obrázkov. Na to, aby sa mohli skombinovať nejaké grafy a obrázky do jedného veľkého obrázku, musia mať nejaký spoločný nadpis. Ak ich nejde pomenovať spoločným nadpisom, musia sa rozdeliť. Ukazovali aj nejaké úplne šialenosti, ako 3D grafy, čo naozaj nie je vo vedeckom časopise potrebné, alebo chybné grafy, ktoré mali prerušenú číselnú os, napríklad 0-10...500-1000, zatiaľčo stĺpčeky v grafe prerušené neboli – tak na prvý pohľad vyzeral stĺpček s hodnotou 600 ako by bola 20.

Dali nám možnosť zahrať sa na editorov a mali sme uhádnuť, ktoré z predložených abstraktov boli nakoniec publikované v Nature a ktoré boli v nejakom horšom časopise. Veľa z nás sa zmýlilo hlavne pri jednom abstrakte, v ktorom úvodných asi 75 percent textu bolo iba úvodom do problematiky rezistencií u Mycobacterium tuberculosis (baktéria spôsobujúca tuberkulózu). Iba dve vety na konci abstraktu hovorili o tom, čo vlastne autori vyskúmali. Pri čítaní toho strašne dlhého úvodu som sa tak unavila, že som úplne prehliadla, že v dvoch posledných vetách písali o objave nejakého nového liečiva a o úspešných testoch na myšiach. Mala som z toho dojem, že títo vedci sa iba snažia zakryť nedostatok prevratných výsledkov strašne dlhým úvodom v abstrakte. Nakoniec sme sa dozvedeli, že článok bol publikovaný v Nature Medicine. Veľké prekvapenie, to fakt skoro nikto netipoval. Editori ale musia čítať naozaj celý článok, takže oni sa dozvedeli, že ide o naozaj prevratný objav. To autorov zachránilo. My sme mali k dispozícii iba abstrakt, takže prevratné výsledky nám neboli vôbec jasné.

Potom sme sa venovali našim vlastným abstraktom a hľadali v nich chyby a totálne ich prerábali. Všetci sme boli totálne prekvapení. Konečný výsledok bol úplne odlišný od pôvodného abstraktu. Museli svojim abstraktom presvedčiť aj spolusediacich – abstrakt musel byť tak dobre napísaný, že aj vedľa sediaci imunológ, vulkanologička a expert na metabolizmus makromolekúl mali byť schopní pochopiť môj abstrakt o genomike baktérii. Z workshopu som šla veľmi motivovaná dopísať môj posledný článok, uvidíme, ako sa mu zadarí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

DOMOV

Kaliňák nepovažuje sotenie ženy za podstatné, nová ombudsmanka to skúma

Policajný prezident Tibor Gašpar chce zlepšiť psychickú prípravu policajtov.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?