“Slovenský” článok v Nature Microbiology

Autor: Mária Džunková | 17.8.2019 o 9:16 | (upravené 18.8.2019 o 0:23) Karma článku: 6,56 | Prečítané:  2608x

Pred pár dňami sa mi splnil sen, ktorý som dosiahla po strašne tvrdej drine – článok v Nature Microbiology, kde som first author a aj corresponding author zároveň.  

Je to produkt mojej trojročnej práce v Austrálii. To bol dôvod, prečo som za posledné tri roky nemala vôbec čas písať svoj blog.

Nájdete ho tu: https://www.nature.com/articles/s41564-019-0526-2

Je to veľký úspech, ale nie je to pocit, ako keď vyhráte v lotérii alebo vyhráte nejaké preteky. Už dlho pred oficiálnym publikovaním je jasné, že sa to stane. Už asi po týždni po odoslaní článku, niekedy v novembri 2018 sme dostali odpoveď od editorov, že posielajú článok na revíziu oponentom. To je dobrý pocit, lebo týmto sitom prejde asi len 10% článkov. Potom nasledovalo čakanie na email z redakcie. Presne si pamätám, ako ma zastihla ich odpoveď – po niekoľkých dňoch mimo civilizácie na novoročnej dovolenke vo Francúzskej Polynézii som si konečne zapla mobil, že dám rodičom vedieť, že žijem – a zrazu – hrrrrrr….prišli mi všetky pracovné emaily a jeden z ich bol posudok článku! Hneď mi zbledla tvár a relaxu bol koniec! Hneď po návrate som sa pustila do práce, aby som uspokojila požiadavky oponentov. Rekordnou rýchlosťou som pridala toľko nových dát, že by to stačilo v inom prípade na ďalší článok. Potom ešte asi ďalšie dve výmeny názorov s oponentami - keď už si myslíte, že už stačilo, tak proste ešte nestačilo a musíte sa snažiť ešte viac. Už si nikdy v budúcnosti nepoviem, že už nevládzem, lebo počas tohto behu som zistila, aj keď si človek myslí, že už nevládze, tak stále ešte vládze – dôležitá je motivácia. A tá bola v mojom prípade obrovská! Jeden z posledných emailov z redakcie mi prišiel, keď som stála asi v trojhodinovom rade na vstup do USA. Vypísali mi asi 100 technických drobností, ktoré mám opraviť, aby mohol byť článok prijatý. Ach, ako keby toho nebolo dosť! Práve v tej dobe som sa sťahovala z Austrálie do USA, takže som mala milión iných starostí, ale redakcia Nature chce všetko ihneď! Takže v prvé dni po prílete do San Francisca som popri hľadaní dlhodobého ubytovania ešte kdesi v dočasnej Airbnb izbičke na kolene dorábala obrázky do článku.

Takže teraz, keď je to už oficiálne vonku, necítim až takú veľkú eufóriu. Teší ma ale jeho veľká popularita vo vedeckej komunite na Twitteri, a tiež aj to, že sa na konferenciách zrazu všetci so mnou chcú kamarátiť. Už nie som len anonymný postdok...

Čo ma ale trochu mrzí - dva týždne po oficiálnom zverejnení - stále nula zdieľaní na Twitteri zo Slovenska. Možno je to tým, že sa Slováci pripájajú bez zdieľania polohy. Neviem... A vlastne ani na tom nezáleží. Môj odbor je biológia a my biológovia vlastne ani politické hranice neuznávame – maximálne nás tak zaujímajú len tie prirodzené geografické hranice, ktoré mali nejaký vplyv na evolúciu.

Len ma to motivovalo k jednej úvahe – mám vlastne vôbec čakať nejaké lajky zo Slovenska? Som vlastne slovenská vedkyňa?

Ako sa vlastne vedcom priraďuje ich “štátna” príslušnosť? Podľa toho, kde pracujú? Tak by som už bola česká, španielska, americká, austrálska a znovu americká vedkyňa. Ale podľa tejto klasifikácie by som slovenská vedkyňa nebola, lebo na Slovensku som nikdy neštudovala ani nepracovala. Ak by sa to fakt bralo podľa miesta pôsobenia, tak tento článok v Nature Microbiology som napísala ešte ako austrálska vedkyňa, ale jeho publikáciu si užívam už ako americká vedkyňa. Bolo by to dosť komplikované aj v prípade vedcov, ktorí sú platení z financií jedného štátu (alebo aj z nejakých medzinárodných organizácií) a počas výskumného projektu sa presúvajú medzi rôznymi štátmi. Teda lepšie by to bolo podľa občianstva? Mnoho vedcov má dvojité občianstvo – to preto, aby sa vedeli lepšie obracať medzi rôznymi grantami. A zase v niektorých krajinách často nemáte možnosť získať občianstvo, aj keď v nej žijete celý život a do vlasti sa nikdy nevraciate – čo v takom prípade?

Jednoducho veda nemá hranice. Vedecké výsledky sú pre všetkých.

A nás vedcov-nomádov vlastne ani veľmi netrápi, kto nás ako klasifikuje. Máme úplne iné problémy. Sme vôbec radi, ak sme schopní rýchlo usadiť sa v našej novej destinácii. Tešíme sa potom z nových kolegov – tiež nomádov, s ktorými sa môžeme rozprávať okrem angličtiny aj jedným z ďalších mnohých jazykov, ktoré sme sa počas nášho putovania svetom naučili. Zisťujeme, že tým, že sa stále sťahujeme, máme dosť veľkú šancu stretnúť niekoho, kto pracoval v tej istej bývalej práci, ale v inom čase. Alebo, že úplnou náhodou máme niekde na druhom konci sveta spoločných priateľov – ďalších vedcov nomádov.

Ja budem srdcom stále slovenská vedkyňa. Píšem si priezvisko so všetkými dĺžňami a mäkčeňmi. Píšem blogy v slovenčine (aj keď som toho za posledné tri roky veľa nenapísala). Na konferenciách sa stále prihovorím ľuďom, ktorí majú slovenské priezviská. Niekedy fakt pracujú na Slovenskej inštitúcii, ale vo väčšine prípadov sú to nomádi ako ja. Ale častokrát si píšu priezviská bez dĺžňov a mäkčeňov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ukončili vyšetrovanie vraždy novinára Kuciaka a jeho snúbenice

Obhajoba dostala čas na oboznámenie sa so spisom.

Cynická obluda

Tradičná nostalgia

V niečom majú ukrivdene sa cítiaci kresťania pravdu. Kedysi bol svet naozaj viac pre nich, než dnes.

Píše Pavol Hardoš

Lebensmarš. Pochod za život akceptoval náckov

Fašisti pochod nezneužili, majú spoločné ciele.


Už ste čítali?