Školitelia, nehanbíte sa?

Autor: Mária Džunková | 28.6.2020 o 6:03 | (upravené 28.6.2020 o 7:30) Karma článku: 11,96 | Prečítané:  4038x

Na Slovensku sa teraz horlivo rozoberá kvalita diplomiek. Kritizujú sa hlavne študenti – lajdáci, ktorí sa vôbec nehanbia texty prác odpísať. Ja budem dnes kritizovať školiteľov, ktorí sa nehanbia takéto ľahké práce zadávať.

Študent dostane zadanie práce a oboznámi sa s kritériami, ktoré sa budú pri jej posudzovaní brať do úvahy. Počet strán, počet citácií, atď. Mnohých študentov zaujíma naozaj len splnenie minimálnych požiadaviek, aby dostali tituly. Radšej investujú svoju energiu do iných činností. To je ale úplne v poriadku. Veď nemôžeme čakať, že sa z každého študenta vykľuje zanietený vedec.

Ja len nechápem, ako môžu byť tieto kritéria tak nízke, že stačí odpísať dve-tri knihy a máte titul.

Akademický/vedecký svet sa zakladá na produkovaní čo najlepšieho výskumu. Vládne tu veľká konkurencia. My vedci súťažíme s celým svetom, lebo veda nepozná hranice štátov. Aby sme boli medzinárodne uznávaní, musíme sa snažiť čo najviac. Úplne najviac. Neexistuje limit tohto snaženia.

Pre úspešného vedca ani nemá zmysel pozerať sa na nejaké minimálne kritéria na jeho univerzite/výskumnom inštitúte, pretože konkurenciu má po celom svete. Musí sa proste automaticky snažiť byť čo najlepší. Ja to beriem ako prirodzenú vec a baví ma to.

Bakalárka/diplomka/dizertačka intelektuálne obohacuje nielen študenta, ale aj školiteľa. Pre školiteľa je to výborná príležitosť vybrať si študentov, s ktorými by mohol neskôr pracovať na nejakom serióznom výskume. Aj keď študentovo bádanie nebude nakoniec veľmi úspešné, jeho bakalárka/diplomka by mala byť pre školiteľa aj tak prínosná.

Vymyslím si veľmi jednoduchý príklad. Školiteľ robí výskum v oblasti prírodných látok s antibakteriálnymi účinkami. Nechá študenta spracovať, aké prírodné látky boli v posledných rokoch objavené na koralových útesoch. Pri čítaní tejto práce školiteľ získa inšpiráciu, kam by mohol podniknúť expedíciu na zber vzoriek. Potom nechá študenta pracovať s týmito vzorkami v laboratóriu. Bohužiaľ, študent nakoniec nič zásadné neobjaví. To ale nevadí. Školiteľ aspoň zistí, že by sa malo zmeniť niečo v experimentálnom dizajne a to ho posunie v jeho výskume ďalej. Možno nakoniec sa takýto drobný neúspech pretaví do nejakého zaujímavého vedeckého projektu.

Ale aký úžitok môže mať školiteľ z práce, ktorá je odpísaná z dvoch-troch kníh? V žiadnom medzinárodne uznávanom časopise by mu neprijali článok, ktorý sa zakladá na prepisovaní informácií z pár kníh.

Takáto odpadková práca je pre školiteľa užitočná jedine v tom, že si môže dať ďalšiu čiarku v zozname vedených záverečných prác. Ak sa na jeho univerzite hrajú na počet vedených prác, tak školiteľ úlohu splnil. Školiteľ zadal tému, študent ju vypracoval a obhájil titul. Školiteľ aj študent sú spokojní.

Ale potom sa pozrieme na medzinárodné hodnotenie slovenského výskumu a sme zhrození…

Za zaloštný stav slovenskej vedy môžu aj tí školitelia, ktorí vymýšľajú témy, ktoré sa dajú ľahko odpísať z dvoch-troch kníh. Títo odpadkoví školitelia sú zároveň aj odpadkoví vedci. Chýba im prirodzená vedecká snaživosť a súťaživosť. Bez kreatívnych tém vznikajú len odpadkové záverečné práce, ktoré idú rovno do koša. Práce, ktoré ani priamo ani nepriamo nevedú k žiadnym medzinárodne uznávaným vedeckým výsledkom.

A najhoršie na tom je, že takýchto odpadkových školiteľov ani nie je možné vyhodiť, lebo spĺňajú všetky kritériá danej univerzity. Sú to tiež nízke kritériá, tentokrát ale na hodnotenie učiteľov. Školiteľ, ktorý sa udržuje na univerzite len tak-tak, vytvorí nových absolventov školy, ktorí ňou prešli len tak-tak. A tí ďalej tolerujú tento “len tak-tak” prístup v každodenných situáciách.

Viem si predstaviť, že sprísniť kritériá na obhajobu záverečných prác na nejakej univerzite je po byrokratickej stránke náročné. Ale aj keď sa pravidlá zmenia, tak stále budú existovať študenti-flákači, ktorí budú robiť len to stanovené minimum, aby “len tak-tak” prešli. Možno záverečnú prácu odfláknu, ale v živote budú aj tak úspešní. Ale čo je na tom, veď sú to iba študenti, nie sú to vedci.

Ale školitelia vedci sú. Nemôžu byť flákači, lebo majú konkurenciu po celom svete. Mali by mať prirodzenú túžbu po poznaní a po úspechu. Preto nechápem, ako vôbec mohli vzniknúť tak nízke kritériá, že na získanie titulu stačí odpísať dve knihy.

Moja prvá doktorandka obhájila práve pred pár týždňami na University of Queensland svoju dizertačku. Som na ňu strašne hrdá. Zo svojho doktorandského výskumu má už publikovaný článok v Nature Microbiology a teraz práve dokončuje ďalší, ktorý určite tiež skončí v nejakom Nature. Pre tých, čo nevedia - Nature Microbiology je jeden z najlepších vedeckých časopisov sveta, v ktorom by mikrobiológ mohol publikovať.

Ja sama veľmi dobre viem, že publikovanie vedeckých článkov je často sprevádzané neúspechom a je veľmi namáhavé. Ale aká je to námaha vypísať zaujímavú tému záverečnej práce? Možno z nej nebude žiaden prevratný vedecký článok, ale spoločenský benefit z nej bude v konečnom dôsledku veľmi veľký. Stačí sa na chvíľku zamyslieť a pri vypisovaní tém záverečných prác zapojiť trochu fantázie. Vymyslieť tému, ktorá bude pre študenta zaujímavá a zároveň prospešná pre samotného školiteľa. Niečo komplikovanejšie než len prepísanie dvoch-troch kníh. Keď sa k vám náhodou dostane nejaký študent-flákač, bude musieť aspoň trochu rozhýbať svoje mozgové závity, aby vytvoril niečo užitočné, za čo nakoniec získa titul. A to bude nepriamo prospešené aj pre celú spoločnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

22 svedectiev: Sexuálne obťažovanie zažila prezidentka, režisérka i čašníčka

Stretávajú sa s ním ženy bez ohľadu na vek, profesiu aj postavenie.


Už ste čítali?